Bojíte sa o súkromie? Možno pomôže pseudonym

Dominik Dán, Maxim E. Matkin, Robert Galbraith, Stephen King, Ed McBain – to je len zopár mien známych spisovateľov, ktorí sa ukrývajú pod pseudonymami. Schválne, pri koľkých z nich ste si doteraz mysleli, že je to ich skutočné meno?

Použiť vymyslené meno pri prezentovaní svojho umenia (a nielen spisovateľského, ale často aj hudobného či hereckého) je už veľmi starý nápad. Dôvody na to boli a sú rôzne. Od potreby ukryť svoju identitu zo strachu pred nebezpečenstvom až po fakt, že publikovať pod vlastným menom by knihe skôr uškodilo.

Preto má svoj pseudonym napríklad Dominik Dán, policajný vyšetrovateľ aj v civilnom živote – ak by knihy písal pod svojím menom, hm, povedzme to jemne – možno by musel svoju kariéru z tragických dôvodov predčasne ukončiť. Sestry Brontëové zase písali pod mužskými pseudonymami, lebo v ich dobe ženy-spisovateľky nebral nikto vážne.

Najčastejšie je ale dôvod pre použitie pseudonymu úplne prozaický: autor vo svojej knihe čerpá námety z vlastného života a nechce, aby sa v knihe spoznali jeho rodinní príslušníci, priatelia či kolegovia z práce. Prípadne ešte jeden: ak je reálne meno autora také bežné a všedné, že po jeho vygúglení získa len množstvo odkazov na cudzích ľudí, ťažko si na ňom vybuduje svoju autorskú značku.

Možno sa vás ale ani jeden z prípadov netýka, no i tak o pseudonyme uvažujete. Toto sú veci, ktoré by predtým mali zvážiť:

1. Je ťažké udržať pseudonym v tajnosti

Totožnosť Dominika Dána sa zatiaľ darí veľmi dobre tajiť, ale napríklad veľmi rýchlo sa prekuklo, kto sa ukrýva pod menom Robert Galbraith. Stačí, keď svojej knihe vybavujete pridelenie ISBN a ako vydavateľa (po správnosti) uvádzate vlastné meno. Slovenská národná knižnica totiž na svojom webe zverejňuje všetky knihy, ktorým ISBN pridelila aj s menom ich vydavateľa, kde by figurovalo práve vaše reálne meno.

Podobne sa k vám bude dať dopátrať, ak ako vydavateľa uvediete vašu firmu. Keďže obchodné záznamy sú verejné, aj detektív-začiatočník bude vedieť, kde hľadať.

2. Vaše meno = značka

Ak ste už aspoň trochu známi, a nemusíte byť zrovna Peter Sagan ani Sisa Sklovská, vaše meno už je do istej miery značkou. Napríklad moje meno Monika Zbínová síce nepozná bulvár, ale na internete je pomerne známe, napríklad aj vďaka môjmu blogu či rôznym projektom, ktoré som pod týmto menom založila. Ak by som sa rozhodla vydať knihu pod pseudonymom, podpílila by som si pod sebou konár. Ľudia si skôr kúpia knihu od Moniky Zbínovej (od ktorej už vedia, čo čakať) ako od nejakej Reginy Sčítanej.

3. Tvoja tvár znie povedome (alebo ani nie)

Na internete sa to dá ešte celkom dobre ututlať. Nemyslím použitím fotky niekoho cudzieho. Ale na web, blog či Facebook si môžete ako profilovú foto pokojne dať nejaký obrázok, logo, avatara a pod. A keď už vašu knihu bude čítať každý druhý človek v krajine, ani vaša suseda nezistí, že vedľa nej býva populárny autor.

Neprídete síce o súkromie, ale nemôžete zo svojej tváre ani profitovať. A je úplne jedno, či vyzeráte atraktívne alebo nie (samozrejme, sympatická tvár je plus). Predstavte si ale, o aké možnosti sa pripravujete. Nemôžete sa zúčastniť žiadneho verejného vystúpenia na podporu predaja vašej knihy: autogramiády, besedy, zastaviť sa v Teleráne, ale napríklad ani ísť do rádia (jedine ak totálne zamaskovaný), skrátka – musíte sa zriecť akýchkoľvek foriem živej prezentácie.

Pseudonym alebo reálne meno? Na túto otázu neexistuje jediná správna odpoveď. Ak si nie ste istí, pokojne sa s nami poraďte.

Komentár

Článok zatiaľ nikto nekomentoval. Buďte prví! :)

Pridať komentár